Dospievanie je proces zabíjania Boha.
Ako počas dospievania naháňame a zabíjame Boha. A ako je to strašidelné a zároveň oslobodzujúce.
“Všetko, čo sa nám stane, je výsledkom toho, na čo sme sami mysleli, čo sme povedali alebo urobili. My sami sme zodpovední za svoj život.”
-Gautama Buddha
Rád premýšľam nad tým, ako sa mení realita. Nie tá vonku, ku ktorej nemáme prístup a možno ani neexistuje. Ale tá naša, jediná, subjektívna. Môžete to vnímať napríklad keď vstúpite prvýkrát do novej práce, novej školy, novej budovy. Prvý deň je to skrátka iná budova ako na tristošesťdesiaty piaty deň. Hoci sa nepohla jediná tehla, cudzia budova na prvý deň vyzerá a cíti inak ako keď je dôverne známa za nejaký čas. Podobne ako vlastným vedomím meníme budovy, parky, meníme aj osoby, kamarátov, partnerov. Naša myseľ uniká z našich hláv a občas ako vírus, a občas ako jemné pohladenie mení všetko naokolo. Dnes vám porozprávam ako moja myseľ unikala od narodenia až po dospelosť a rozleptávala ideu Boha, autority, nemennosti a absolútnej pravdy. Porozprávam vám aj o tom, ako si myslím, že dospievanie je proces výmenného obchodu absolútnosti za zodpovednosť.
Keď som bol malé dieťa, boli pre mňa rodičia absolútnym pilierom pravdy. Rodičia figurujú v našej mysli po veľmi dlhú dobu ako strážcovia pravdy. Ak potrebujeme poradiť, ideme za nimi. Hoci je to svet malého človiečika, už aj jeho malinký svet potrebuje oporu alebo štít pred obrovským a zložitým svetom. Viete si spomenúť na to, ako ste brali rodičov za záruku absolútnej pravdy? Viete vyhrabať nejaké zbytky, čo i len maličké pozostatky emócií, ktoré sa s tým spájajú? Ten pocit, že vždy, keď chcete, je tu niekto, kto vie odpoveď? Je to obrovská istota. Priam až návyková istota, ktorá sa svojimi koreňmi zasídli veľmi hlboko v našej mysli. Možno je to práve toto obdobie, ktoré vytvorí miesto, ktoré potrebujeme neustále zapĺňať. A práve o toto miesto ide počas dospievania. Miesto viery v absolútnosť.
V mojom prípade som toto miesto zapĺňal rôznymi elementami. Po rodičoch to bol Boh. Môj vzťah s Bohom, hoc netrval dlho, mi v mysli zanechal niekoľko špecifických pocitov. Pocit zaručenej spravodlivosti. Pocit toho, že to čo robím sa niekde zapisuje. A možno ešte podstatnejšie, to čo robia ostatní, sa niekde zapisuje. Všetko je v poriadku, pretože existuje akási absolútna spravodlivá sila, ktorá to má pod kontrolou. Keď sa všetko pokazí, je tu niečo, čo skazu zastaví a dá veci opäť na poriadok. Nie je zaujímavé, ako veľmi sa to podobá tomu, ako premýšľame o rodičoch ako malé deti? A pravdepodobne nebude náhoda, že Boha označujeme za otca. Vždy-prítomná entita, ktorá na všetko dáva pozor a chráni nás.
Nie vždy to však musí byť boh. Premýšľajte so mnou. Ku komu ste vzhliadali, keď to neboli ani rodičia? Mohli to byť kamaráti? Starší súrodenci? Viete si dať na chvíľu pauzu a zaloviť v pamäti, aké pocity ste k danej osobe pociťovali?
Ako som už spomenul, môj vzťah s Bohom netrval dlho. Ako sa vraví, vyrástol som z toho. Tradičným vstupom do obdobia rebélie. Objavil som ľudí, ktorí sa pýšili kritickým myslením a racionalitou, ktorá mala byť lepšou alternatívou k slepej viere v Boha. Richard Dawkins, Sam Harris, Christopher Hitchens alebo neskôr Jordan Peterson. Nenechajte sa však oklamať, išlo naozaj o alternatívu. Boli to ľudia, ktorí sa na určité obdobie môjho života usídlili v rovnakom mieste neomylnosti na akom dovtedy prežívala idea Boha. Paradoxne však, pýšil som sa tým, že kriticky premýšľam a neverím v absolútne autority. Racionálne by som odpovedal, že ich názory určite neberiem za neomylné. Na úrovni emócií však išlo o ten istý proces - emočne boli pre mňa neomylní, presne ako Boh.
Ako viem, že som im veril iracionálne? Najjasnejšie som to videl na vlastnej reakcii, keď som zistil, že sa niektorí z týchto pánov v niečom mýlia. Skutočne ma prekvapilo, že s niečím s nimi nesúhlasím. Opäť však na emočnej úrovni, pretože racionálne ma to samozrejme prekvapiť nemohlo. A určite ste niečo také zažili aj vy. Obľúbený politik? Športovec? Spomeniete si na nejaký moment, kedy sa váš vzor v niečom mýlil a cítili ste emočný rozpor? „Ako je len možné, že sa tak očividne mýli?“
Odkrývanie ilúzie neomylnosti na sebe pozorujem stále častejšie a častejšie. Keď som odhodil kultové uctievanie niektorých popularizátorov vedy, dúfal som, že istotu nájdem vo vedeckých článkoch. Veď to je tá veda! Tam sú dáta, tesané do kameňa ako Mojžišovo desatoro. „Táto vedecká štúdia ukazuje, že ...“. A čo ak vám poviem, že vedecké štúdie nie sú posvätné texty? Čo ak vám poviem, že vedecké štúdie sú písané ľuďmi? Tými istými ľuďmi, ktorí robia chyby a veľmi radi klamú. Racionálne tomu rozumieme, no zosúladiť to s emočným cítením je úplne iná úloha. Poviem vám tajomstvo: odkedy čítam pozorne vedecké štúdie, menej dôverujem tým, ktoré si pozorne neprečítam.
Kam sa len pozriem, ilúzia sa rozpadá. Súdy, zákony, celé spoločenské zriadenie. S príchodom jedného vírusu sa ilúzia neomylného systému zrútila ako domček z karát. Absolútnosť otváracích hodín obchodov zrazu nebola absolútna. Obchody sa jednoducho zavreli, aj keď google maps vraveli, že sú otvorené. Šialenosť. Absolútnosť pracovných zmlúv, zrazu nebola absolútna. Bol to len kus papiera! Mnohí sme neprišli do roboty, len tak! Nie je však naopak podivné, že sme dovtedy do práce chodili, na základe toho istého kusu papiera? Zamyslite sa nad tým... Zamyslite sa nad tým s akou istotou dôverujete tomu, že vám na základe kusu papiera každý mesiac príde výplata. A keby vám náhodou neprišla, nestálo by sa úvahu porozmýšľať, prečo vás to prekvapuje?
Niečo hlboko v nás túži po stabilite, nemennosti a pravidlách, ktoré nie je možné obísť. A túto túžbu, kúsky mysle, vkladáme do rôznych aspektov každodenného života. Podobne ako Voldemort s jeho horcruxami chránil svoju nesmrteľnosť, my chránime svoju psychickú pohodu. Pretože pripustiť, že svet je chaotický a pravidlá sú vymyslený koncept, je nepríjemné. A dôvod, prečo je to nepríjemné je celkom jednoduchý – bojíme sa zodpovednosti. Presne ako malé deti. Za kým by sme išli, keď sa nám stala krivda a neboli by tu rodičia? Od koho by sme brali „overené fakty“, keby tu nebola autorita vedca? Kto by sa vysporiadal s našimi prehreškami, keby tu nebol farár v zastúpení samotného Boha? Len my sami. Absolútnosť je návyková ilúzia, ktorá nás zbavuje zodpovednosti a mentálnej dospelosti.
Samozrejme, určitá forma dôvery v pravidlá, ktoré nie je možné porušiť, je nevyhnutná pre fungovanie spoločenského zriadenia a medziľudských vzťahov. Keď sa ráno zobudím, dôverujem tomu, že zbytok populácie bude rešpektovať zákony spoločnosti. Potrebujem dôverovať tomu, že šéf bude rešpektovať pracovnú zmluvu. Potrebujem dôverovať tomu, že vedec v rádiu vie, o čom hovorí. No s (mentálnou) dospelosťou by malo prísť oslobodzujúce a zároveň strašidelné vykorenenie viery v absolútnosť.
Oslobodzujúce preto, pretože vykorenenie ilúzie nemennosti robí našu myseľ plastickou. Ak tisíc ľudí predo mnou prešlo rovnakou cestou, neznamená to, že je to jediná správna cesta. Kto kedy povedal, že sa z molekulárneho biológa nemôže stať programátor alebo hudobník? Kedy sa vám stalo, že ste ostali presvedčení o tom, že mať šéfa je to jediné správne riešenie? Kedy ste bez spochybnenia dospeli k názoru, že sa nemôžete naučiť astrofyziku? Pretože posvätný papier na sebe nosí nápis „diplom z ekonómie“? Svet nie je betónová miestnosť. Tvrdosť stien je len ilúzia. V skutočnosti je realita mäkká plastelína, ktorú stačí chvíľu postláčať a ona sa poddá do všakovakých tvarov.
To však súvisí s odvrátenou stranou dospievania a tým, prečo je pre mnohých dospelých ťažké… dospieť. Plastelína skutočne nechráni tak dobre ako betón. Výmenný obchod slobody za zodpovednosť so sebou nevyhnutne nosí riziko. Možno existuje objektívny dôvod, prečo všetci predo mnou išli po tej istej ceste? Možno sa na tej vedľajšej potuluje svorka vlkov, ktorí ma roztrhajú? To znamená, že sa musím pripraviť. To znamená, že sa musím naučiť chrániť. To znamená, že musím rozmýšľať sám za seba. A v neposlednom rade, možno to znamená, že zahyniem. A to je jeden z najťažších konceptov, ktoré sa počas dospievanie podvedome snažíme nasať do myslí. Často to však nezvládame a ako malé deti hľadáme Otca a Matku, ktorí dajú veci do poriadku.
Skúste si niekedy nájsť moment ticha a identifikovať vlastné „horcruxy“ nemennosti. Trvá to, no viaceré z nich možno zničiť či redukovať. Pozorujte ako vaše vedomie následkom uniká do sveta a mení ho. Budovy nebudú tie isté budovy. Vzťahy nebudú tie isté vzťahy. Realita nebude tá istá realita. Jej betónové základy sa pod ťarchou vašej mysle prehnú ako plastelína. Dospievanie je výmenný obchod, náročný a strašidelný. No prichádza so sladkou odmenou slobody.